Historické zaujímavosti
z geodézie a kartografie.
Kto bol prvý ?
".... vladár mesta Girsu .... spolu s Enkalleom, vládcom mesta Ummy,
vyznačil hranice a postavil po ich dĺžke hraničné stĺpy a nápisy...."
Geodézia (gé - zem, daiso - rozdeľujem)
a kartografia (chartes - papier, grafein - písať,kresliť) sa ako
samostatné vedy oddelili od matematicko-prírodovedného smeru geografie
v období 3.-2. storočia pred n.l. Napriek tomu nás archeologické vykopávky
a výskumy upozorňujú na omnoho staršie pamiatky vzťahujúce sa na
tieto vedy.
Najsilnejším podnetom pre vznik a rozvoj
týchto oborov, bol zrejme vznik súkromného vlastníctva pôdy. Keď
skupiny kočovných lovcov a zberačov začali pomaly osídľovať hlavne
úrodné oblasti v okolí veľkých riek, kde začali pestovať prvé
rastliny, vzniká aj potreba vyznačiť priestor ktorý patril určitému
človeku, určitej skupine. Združovaním ľudí do väčších celkov a
prvých štátnych útvarov umožnilo deľbu práce a špecializáciu určitých
skupín ľudí. Ďalšou z významných skutočností bol bezpochyby vznik
a rozvoj písma, čo v oblastiach najstarších civilizácií umožnilo
prvopočiatky rozvoja odborných vied, hoci väčšinou pre potreby vládnucej
triedy, pre ktorú bolo nevyhnutné vymedziť polohu a upresniť rozsah
zabratých území a samozrejme aj územia potencionálnych nepriateľov.
Vari najlepším príkladom tohto počínania sú starý egypťania. Už z obdobia 2500 pred n.l. sú známe opisy merania pozemkov, kde hlavne vzhľadom na záplavy Nilu bolo nutne stále obnovovať výmery vlastníctva. Bohužiaľ sa zachovalo len málo konkrétnych nákresov kvôli tomu, že egypťania používali papyrus, ktorý podľahol zubu času. Preto prvá známa egyptská mapa, zobrazujúca núbijské náleziská zlata, pochádza až z obdobia okolo rokov 1400-1300 pred n.l.. Pred týmto obdobím nám však mnohé znaky a kresby vyryté do stien chrámov, hrobiek a pyramíd, dokumentujú presné znalosti merania starých egypťanov.
Okolo roku 2000 pred n.l. sa objavujú prvé
známky starovekej geodézie a kartografie aj v starovekej Číne. K roku
1368 pred n.l. sa datuje asi 500 kníh o provinciach a krajinách s mapami
a najstaršími plánmi zavlažovacích systémov. Číňania pri svojich
cestách po Ázii používali aj tzv. "ukazovateľ juhu" považovaný
za predchodcu kompasu.
Aj na Americkom kontinente vzniká v
prostredí izolácie asi v 1.tisícročí pred n.l. niekoľko vyspelých
kultúr. Aztékovia svojimi "katastrálnymi" mapami a nákresmi
morského pobrežia a pevniny, predčili ostatné národy žijúce v tom
istom období v ostatnom svete. Inkovia zase vynikali svojimi stavbami, no
hlavne konštrukciou ciest, ktoré sa ťahali stovky kilometrov po celom
území ríše. (najdlhšia meria 5000 km)
Absolútne prvenstvo je však pripisované
najstaršej civilizácii, ktorá sa rozvíjala v povodí rieky Eufrat a je
spojená so starovekým národom Sumerov. Aj tu zohráva dôležitú úlohu
rozvoj písma, ktoré prekonalo dlhú cestu vývoja od obrázkovej formy,
až po známe klinové pismo babylonského obdobia. Na príklade znakov
vyjadrujúcich slová ako zem, kopec alebo voda, možeme vidieť, že už
v prvopočiatkoch človek používal prvky reliéfu krajiny na vyjadrenie
svojich myšlienok formou písma.
| zem | kopec | voda | |
| obrázkové písmo (3.tis. pred n.l.) |  |
||
|
klinové písmo (1.tis. pred n.l.) |
|||
V súčastnosti najstaršia znama mapa pochádza
z konca 3.tis. pred n.l. Táto mapa je prvá nie "nemá" mapa,
pretože sú na nej uvedené aj nazvy sídlisk, riek a vrchov. Objavili ju
americkí archeológovia roku 1930 v Nuzi (dnešný Irak). (obr.1.)
obr.1
Na hlinenej tabuľke o rozmeroch 7,6 x 6,8
x 1 cm sú vyznačené vrchy vo forme nad seba radených kôpok, vodné
toky (rieky alebo kanály a pravdepodobne aj bažiny) a do krúžkov sú
vpísané názvy sídlisk. Približne, je možné vypočítať aj mierku
mapy, pretože v zdvojenom krúžku uprostred mapy je uvedená plocha v
plošných jednotkách, ktoré zodpovedajú približne dnešným 150 ha.
Na hornom okraji je vyznačený východ a na spodnom západ. Podľa
kanadského asyrológa T.S.Meeka z torontskej univerzity, ktorý hlinenú
tabuľku spracoval, oblasť vyznačená na mape sa nachádza na severovýchode
dnešného Iraku v okolí mesta Kirkúk, neďaleko Gasuru medzi pohorím
Zagros, pri sútoku rieky Tigris a Dolný Záb (prípadne Radame) ak však
nejde len o zavodňovacie kanály.
Iná mapa zachovaná zo Sipparu, na ktorej
sa novobabylonský kartograf pokúsil zachytiť vtedajšiu predstavu
sveta, znazorňuje Mezopotámiu. Krúžkom uprostred je vyznačený
Babylon, na severovýchode mesto Aššur, čiarou rieka Eufrat. Z prstenca
obopínajúceho "Zem" vybieha sedem trojuholníkových hrotov s
udaním vzdialeností a s charakteristikou príslušných krajov.
Z tohto obdobia pochádza aj prvý dôkaz,
ktorý priamo poukazuje na činnost spojenú s geodéziou. Hlinená tabuľka
so sumerským "katastrálnym" plánom pozemkových parciel z
mesta Ummy (koniec 3. tisícročia), na ktorom je zakreslený pozemok,
obydlie a ohrada pre dobytok, s udaním plošných rozmerov. (obr.2.)
obr.2
Oveľa viac sa však dozvedáme z rýdzo písomných
pamiatok, ktoré zaznamenávajú rozmery a polohu jednotlivých pozemkov a
stavieb. Jednou z nich je aj štvorstranný dioritový obelisk akkadského
vládcu (okolo 2200 pred n.l.) najdený v Súzach. (obr.3.) Na štyroch
stranách sú zaznačené pozemky (celkom 3250 ha), ich výmera a cena,
ktoré vladár kúpil od štyroch občín, respektíve hláv rodov.
(predstavu katastrálneho úradu s podobným druhom záznamov ponechám na
Vás - môžeme si len vydýchnuť, že moderná veda a technika značne
pokročila)
obr.3
Podobnými pamiatkami sú aj hraničné
kamene, na ktorých sú okrem božských, astrálnych a zvieracích motívov,
mien panovníkov a bohov, uvedené aj plošné rozmery susediacich krajín,
vzdialenosti k najväčším sídlam atď. Hraničný kameň na obrázku
pochádza z obdobia okolo roku 1600 pred n.l. a je z čierneho dioritu (výška
45 cm, obvod 62 cm). (obr.4.)
obr.4
Ďalšou pozoruhodnosťou sú tzv.
"zakladajúce kolíky". Zvyk dávať zakladajúce kolíky na začiatku
stavby chrámov alebo palácov je známy pre celé obdobie mezopotámskej
kultúry. Môžeme len predpokladať, že okrem naboženského významu,
slúžili aj ako základný bod, pre meracie práce spojené s výstavbou.
Na obrázku sú dva príklady zakladajúcich kolíkov. Vľavo je
Urnammuova medená figúrka objavená v Uruku a vpravo bronzová soška božstva
z mesta Lagaš-Girsu. (obr.5.)
obr.5
Hlinenú tabuľku pochádzajúcu z obdobia
okolo roku 1500 pred n.l., ktorá predstavuje zatiaľ najstarší mestský
plán na svete, našla roku 1889 expedícia z Pennsylvánskej univerzity v
Nippure (dnešný Irak) v terakotovom džbáne. (obr.6.) Neskoršie vykopávky
mesta dokázali, že mierka a miery na hlinenej tabuľke naozaj veľmi
presne zobrazujú skutočnosť. Mapka nie je orientovaná presne v
severojužnom smere, ale približne v uhle 54 stupňov.
obr.6
Uprostred je názov mesta (1). Najchýrnejší
chrám Sumeru Ekur (2), susediaci chrám Kiur (3), bližšie neurčená
ohrada (4), podobne ako ohrada (6), mestský park (5), rieka Eufrat (7),
severozápadný kanál (8), stredomestský kanál (9). Osobitnú pozornosť
pradávny kartograf venoval hradbám a bránam, preto je pravdepodobne že
plán vznikol asi so zreteľlom na obranu mesta. V juhozápadnej bráne sú
tri brány (10,11,12), juhovýchodná hradba má tiež tri brány
(13,14,15) z ktorých sú zujiímavé hlavne Urucká (14) a Urská (15) brána,
pretože sú orientované k mestám Uruk a Ur čo umožnilo presnú orientáciu
mapy, v severozápadnej hradbe je len jedna brána (16) a nakoniec sú
označené ešte priekopy s násypom (17,18).
Všetky uvedené archeologické nálezy
dokazujú, že geodézia a kartografia, tak ako ju poznáme dnes, prešla
vývojom trvajúcim niekoľko tisícročí. V počiatkoch prevažne v
spojení s matematikou, geometriou a astronómiou, až po obdobie starovekého
Grécka, kde došlo k ich oddeleniu od ostatných vied. Najväčší
rozvoj však zaznamenali až v 20-tom storočí, kde vedecko-technická
revolúcia umožnila vyrobiť množstvo prístrojov, potrebných na presné
a rýchle zameranie zemského povrchu.
pre fi. Geodat, s.r.o. Prešov Richard Tóth