Zobrazovanie Slovenska do roku 1918.

Slováci mapujú Slovensko.

     Hoci sa územie Slovenska nenachádza priamo v centre oblastí, spojených s existenciou starovekých civilizácií, aj tak je história zobrazovania našej krajiny veľmi bohatá.

      Najstaršie zobrazenia sú spojené samozrejme s riekou Dunaj, pri ktorej leží časť našeho územia. Na mape starogréckeho kartografa Anaximandra z r.541 pred n.l., je zakreslený tok Dunaja (nazývaného Istros) a priľahlých území, dnes slovenského brehu.

     V staroveku obľúbenom mapovom zobrazení sveta, z diela "Geografike hyfegesis", ktoré vytvoril zhrnutím všetkých geografických poznatkov starého Grécka a Ríma, Claudius Ptolemaius (87 - 150 n.l.), je slovenské územie zakreslené už podrobnejšie.

     V tom období na Dunaji leží hranica Rímskej ríše a ochranný val proti barbarom "Limes Romanus". Obchodná a vojenská činnosť rimanov umožnila zhromaždiť ďalšie informácie o týchto územiach, ležiacich za ich hranicami. A tak Ptolemaius mal už údaje o Karpatoch a na mapu zakreslil aj niekoľko známych osídlení, napríklad Trenčín, pod gréckym názvom Leukaristos.

     V 1.stor.n.l. nariaďuje Gaius Iulius Caesar vymeriavanie ríše, ktoré je však dokončené až za vlády cisára Augusta. Vojvodca a cisárov poradca pre námornú stratégiu Marcus Vipsanius Agrippa vypracoval na základe týchto meraní mapu vtedy známeho sveta. Takto vzniká dnes známa mapa "Tabula Peutingeriana", ktorá zobrazuje cestné komunikácie v Rímskej ríši, čomu je prispôsobená aj zobrazovacia metóda. Zemepisné dĺžky sú 10-krát zväčšené oproti zemepisným šírkam. Nekladie sa dôraz na znázornenie terénu, ale na dĺžku ciest a názvy osídlení. Rozdielnými znakmi sú rozlíšené mestá, dediny, kúpele a posvätné miesta. Spolu je  zaznačených okolo 69 000 km ciest a 3500 sídlisk. Z našeho územia je zaznačená iba osada Gerulata (Gerulatis), nachádzajúca sa na mieste dnešných Rusoviec. Táto mapa bola po stáročia používaná ako predloha pre mnohé iné zobrazenia. Ešte v polovici 18. storočia ju používali aj ako vyučovaciu pomôcku na lýceu v Bratislave.

      S rozvojom obchodu a vojenstva vzniká potreba zobraziť čo najviac a čo najpodrobnejšie územia vtedy známeho sveta. Napriek cirkevným dogmám, primitívnym metódam a nedostatku adekvátnych prístrojov sa geodézia a kartografia pomaly rozvíja. Priamo nadväzuje na astronómiu, v súvislosti vypočítavania polohy osídlení a ostatných geografických anomálií.

     U arabov sa v tomto období stretávame tiež s kartografickou tvorbou. Aj keď pri tvorbe máp zostávali približne na úrovni vtedajšej Európy, pri svojich meraniach vychádzali z Ptolemaia a verili že Zem je guľatá. Z 12.storočia n.l. pochádza kruhová mapa sveta, ktorú vytvoril maročan Al-Idrísí. Vyryl ju do striebornej platne s rozmermi 3,5 x 1,5 m a bola to najväčšia a najpodrobnejšia mapa tej doby. Okrem iného tu vyznačil aj mestá Bassa (Bratislava) a Neitram (Nitra), rieky Dunaj, Váh a Tisu.

     Rozširovanie moreplavby prinieslo aj vznik kvalitnejších máp, ktoré však  prevažnou väčšinou súviseli so zobrazovaním prímorských oblastí. Na týchto mapách bola sieť tvorená zväzkami lúčov, vychádzajúcich z niekoľkých bodov. Lúče mali smer hlavných a vedľajších svetových strán. Nazývali sa kompasové mapy, alebo portolány. Z roku 1339 sa zachovala portolánova mapa Angela Dalarta, na ktorej je zakreslená aj Bratislava, Liptov, Váh, Dunaj a Žitný ostrov. Súpis polôh niektorých európskych miest, na ktorom sú aj údaje niektorých slovenských miest (Bratislava, Košice, Kremnica), vypracoval v 15. storočí benediktín Genesfelder Reinhard-Pragensis.

     V tomto období vnikla aj prvá moderná mapa strednej Európy, vydaná roku 1491. Mapa, vytvorená kardinálom Nicolausom Cusanusom, vychádza síce z Ptolemaiovej mapy, ale vypúšťa a upravuje všetko, čo sa podľa vtedajších znalostí nezhoduje so skutočnosťou. Je na nej dosť presne, aj keď stručne, zakreslené aj Slovensko.

      Dejiny zobrazenia Slovenska sú úzko späté so zobrazovaním Uhorska. Naše územie bolo dôležité z hospodárskeho hľadiska a ležalo na hraniciach Uhorska. Iróniou je aj to, že vzhľadom na svoj členitý povrch je zobrazované omnoho lepšie ako roviny Maďarska, ktoré sú často vyplňované kresbami.

     Najstarší zachovaný mapový obraz celého Slovenska je na mape Uhorska "Tabula Hungariae", ktorú zostavil roku 1513 talian Lazar Roseti, sekretár ostrihomského arcibiskupa. Mapa bola vydaná až po jeho smrti roku 1528. Nemá však sieť zemepisných súradníc. Historici sa rozchádzajú v názore na mierku, ktorá je 1:1 093 000 alebo 1:1 200 000. Kresba situácie je pootočená o 45 stupňov, čomu sa pripisujú aj chyby neskorších autorov vychádzajúcich z tejto mapy. Ako prvá zachytáva asi 260 slovenských miest, hradov a dedín, väčšina názvov je napísaná v slovenčine. Obsahuje niekoľko nepresností, napríklad v spojení niektorých riek (Váhu s Popradom a pod.). Je prvá, ktorá správne zachytáva tok Dunaja a jeho riečnu sieť.

     Z roku 1550 pochádza prvá známa mapa čisto slovenského územia. Vypracovali ju kráľovský komisári        Kraiser a         Milaver. Mapa zobrazuje územie hornej Oravy.

Na príkaz cisára Ferdinanta I., precestoval Slovensko jeho osobný lekár a historiograf, Wolfgang Lazius (1514 - 1565). Roku 1552 zostavil mapu "Regni Hungariae descriptio vera". Tlačou vyšla až roku 1556. Bola to čiastočne prepracovaná Lazarova mapa, v mierke 1:1 640 000 a rozmermi 133,8 x 82,5 cm, čo bola veľkosť po prvý krát použitá v Uhorsku. Lazius si myslel, že Lazar zakreslil Dunaj nepresne a preto vyrovnanal jeho ohyby. Z toho samozrejme vyplynulo mnoho zemepisných nepresností. Novinkou je zemepisná sieť, zakreslená v medzirámovom priestore mapy.

     Prvým kartografom Uhorska o ktorom je známe, že sa narodil na Slovensku je Ján Boza - Sambucus (1531 - 1584) z Trnavy. Ako vedec bol všestranejší od Laziusa, avšak v kartografii bol iba na úrovni jeho žiaka. Podobných chýb ako Sambucus sa pri zostavovaní máp Uhorska dopúšťali aj mnohý ďalší kartografovia tej doby, ktorí vychádzali z Laziusovej tvorby, dokonca aj známy Mercator vo svojej mape "Hungaria". V tom čase sa však nedajú realizovať merania, pretože väčšina krajiny je okupovaná turkami.

     Jedno zo zaujímavých diel, aj napriek chybám vyskytujúcim sa na tejto mape, je "The mape of Hungari", z roku 1616, od anglického kartografa Johna Speeda. Jej orámovanie tvoria kresby miest a ľudí žijúcich aj na našom území. Časť juhozápadu Slovenska je aj na jednej z najstarších máp Moravy, ktorá vznikla okolo roku 1625, od Jána Ámosa Komenského.

     Roku 1664 vydáva mapu Uhorska vo Viedni, rakúsky vojenský inžinier Martin Stier. Jeho mapa je na ten čas veľmi podrobná a kvalitná. Je vypracovaná v mierke 1:570 000 na dvanástich listoch. Slovesko je zobrazené na druhom a treťom liste.

     Prvým samostatným atlasom Uhorska je "Parvus Atlas Hungariae". Zostavil ho Antonius Fabrius de Colloredo roku 1689 vo Viedni. Pôvodne zakreslenú mapu 93 x 80 cm, rozstrihal na 38 mapiek. Pre zemepisnú sieť použil mierku 4 uhorské míle. Prínosom tohto diela je abecedný zoznam miest, v ktorom uvádza zoznam osídlení spolu s ich zemepisnými dĺžkami a šírkami. Vo svojom atlase uvádza aj ako prvý svoju definíciu mapy. "Mapa je kresbou, ktorá podľa optických zásad znázorňuje do roviny hocakú nerovnosť Zeme alebo známu časť sveta"

     Cisársky vojenský inžinier Johann Christoph Muller (1673 - 1721) z Norimbergu, na určovanie zemepisnej polohy uhorských miest roku 1696, ako prvý na Slovensku použil triangulačné vymeriavanie. Vzdialenosti zisťoval podľa počtu obrátok kolesa na svojom kočiari a porovnávaním údajov získaných od miestneho obyvateľstva. Roku 1709 vydal mapu Uhorska na deviatich listoch. Na svoju dobu bola táto mapa veľmi presná a na vojenské účely sa používala až do roku 1802.

     Z roku 1715 pochádza mapa Spiša, ktorú vypracoval vojenský inžinier Paul Kray de Rokus, rodák z Kežmarku. Mapa v mierke 1:116 000, je veľmi pekne vypracovaná a je veľmi podrobná. Menovite zachytáva napríklad aj vrchy ako Branisko, alebo Kráľova Hoľa a výraznými kopčekami zobrazuje Vysoké Tatry. Tlačou ju vydal Matej Bel roku 1723.

     Jedným z významných kartografických diel tohto obdobia je aj šesťzväzkové dielo "Danubius" vydané roku 1726 (dokončené 1704). Jeho autor Luigi Fernando Marsigli (1658 - 1730) z Bolone, precestoval oblasti, ktorými preteká Dunaj a veľmi presne zachytil polohu jeho toku. V tomto diele je aj niekoľko ďalších tématických máp. Doplnkom k mineralogickej mape je aj zákres Slovenska, týkajúci sa hlavne banských oblastí horného Uhorska.

       Najznámejším a najproduktívnejším kartografom slovenského pôvodu je bezosporu Samuel Mikovíni (1700 - 1750). Svojim dielom sa stal jedným z tvorcov kartografie Slovenska. Narodil sa v Ábelovej (okres Lučenec), všeobecné vzdelanie získal u svojho otca na latinskej škole v Ružomberku. Od roku 1719 je v Norimbergu, kde sa učil medirytectvo. Z tohto obdobia sa datuje jeho prvé dielo. V diele Mateja Bela, "Hungariae antique et novae Prodomus", vyryl Mikovíni Buchholtzovu mapu Demänovskej ľadovej jaskyne. Od novembera 1721 až do júna 1922 štúduje matematické vedy na univerzite v Altdorfe, kde vytvoril svoju prvú samostatnú mapu vôbec (Altdorf a okolie mesta). V októbri 1723 imatrikuluje na univerzite v Jene. Štúdium ukončil roku 1725 ako zememeračský inžinier,

7.júna 1725 je prijatý za inžiniera  Bratislavskej stolice. Najčastejšiou prácou je prehliadka a výstavba násypov, na ochranu pred záplavami Dunaja. Aktívne sa venuje astronómii a v zadnej časti svojho bratislavského domu si zriaďuje observatórium, tak ako ho videl v Altdorfe. Je to vôbec prvá hvezdáreň na území Slovenska o ktorej sú písomné správy. Vypracuje novú metódu merania, tzv. astronomicko-geometrickú, ako sám uvádza, na základe 4 konštrukčných metód. Na základe astronomickom, geometrickom, magnetickom a hydrografickom. Na astronomické merania používal masívny kvadrant, veľké ďalekohľady, diopter, libelu a nonius, ktorými dopĺňal geodetické merania pomocou goniometrických prístrojov, meracej reťaze a buzoly. Za stanoviská si určoval dobre viditeľné miesta, pričom krajinu pokryl sieťou trojuholníkov. Svoju prvú základnicu meral pri Rači. Kopčekovité znázornenie terénu pomaly nahrádzal spádovými šrafami. 28.septembra 1735 ho Karol VI.  vymenoval za profesora prvej Banskej školy v Banskej Štiavnici a za cisársko-kráľovského inžiniera dolnouhorských banských miest. V okolí banských oblastí vytvoril dômyselnú sústavu jazier, násypov a banských zariadení. Za svojho pôsobenia v tejto funkcii významne prispel k banskému meračstvu.

     Prvé zmienky o banskom meračstve na Slovensku pochádzajú z roku 1535. Najstaršia zachovaná banská mapa z roku 1569, zobrazuje štôlňu Boží dar v Jarabej. Zo 16.stor. pochádzaju aj viaceré banské mapy zo Solivaru pri Prešove.

     Počas 25-ročnej verejnej činnosti Mikovíni vytvoril vyše 100 máp a ako geodet spolupracoval napríklad pri výstavbe cesty (Leopoldov - Trakovice), opevnenia (Budínsky Kráľovský hrad) a vodných mlynov na Váhu. Ako prvý zmapoval celé územie Slovenska pomocou triangulácie. Východzím nultým poludníkom všetkých jeho máp bol tzv. Bratislavský poludník "Meridianus Posoniensis", prechádzajúci cez severovýchodnú vežu Bratislavského hradu, v ktorom bolo sídlo uhorských Kráľov v čase keď tvoril. Už v tej dobe vyslovil požiadavku, aby sa vedci na celom svete dohodli na svetovom nultom poludníku. V jeho šľapajách pokračovali aj jeho synovia Karol Stanislav a Tomáš Ľudovít, ktorý začínal ako banský inžinier a neskôr pôsobil ako úspešný vojenský kartograf a geodet.

     Aj mnohý Mikovíniho žiaci sa zaslúžili o rozvoj geodézie a kartografie na Slovensku.

Ján Kováč, ktorý prebral funkciu inžiniera Bratislavskej stolice po svojom učiteľovi a ktorý bol predtým aj inžinierom Ostrihomského arcibiskupstva.

     Andrej Erik Fritsch, mestský geometer v Bratislave. Jeho mapy presne zachycujú vtedajšie povrchové a situačné pomery mesta a slúžili väčšinov pri majetkoprávnych úpravách mestského katastra.

     Šebastian Zeller, šikovný medirytec. Ako rytec sa podieľal aj na príprave prvého historického atlasu Uhorska, "Parvus atlas Hungariae". Atlas pripravil ako pomôcku k výučbe dejepisu a zemepisu Uhorska pre svojich žiakov, Ján Tomka Sásky. Pochádzal zo Zvolena a bol žiakom Mateja Bela. Aj keď vynikol hlavne v literárnej oblasti, prínos jeho kartografickej tvorby je nezanedbateľný.

       Keďže sa zvyšovala potreba zememeračov, v roku 1763 založila cisárovna Mária Terézia, v Senci "Collegium oeconomicum", na ktorom jeho prvý rektor holanďan Antonio de Valero prednášal aj geodéziu, mapovanie a banské meračstvo. Bola to prvá civilná vysoká škola technického smeru na svete.

     Prvé vojenské mapovanie nariadila Mária-Terézia 1763-85. Použil sa pri ňom spôsob "a la vue", bez použitia triangulácie. Ján Lipský slovenský vojenský kartograf, pre mapu použil sieť astronomicky určených pevných bodov, ostatné body sa vypočítali. Terén bol znázornený šrafami a lavírovaním.

     Roku 1785 cisár Jozef II. vydal patent o úprave daní, ktorým sa snažil vyriešiť otázku platenia daní v Uhorsku. Nariadil tzv. "ekonomické mapovanie", počas ktorého si mali sedliaci pod vedením prísažných inžinierov sami zmerať pozemky. Roku 1786 sa malo uskutočniť meranie usadlostí a súpis ich výnosov v celom Uhorsku. Po smrti Jozefa II. však uhorská šľachta tieto mapy verejne spálila, aby sa vyhla plateniu daní.

     Úradný matematik miestodržiteľskej rady, rodák z Prešova Samuel Krieger, vypracoval mapu Uhorska, ktorá vyšla v Bratislave roku 1790. Opieral sa o výsledky astronomických pozorovaní a geodetických meraní, ku ktorým mal ako úradný matematik a absolvent viedenskej vojenskej technickej akadémie prístup.

     V pol. 17.stor. sa začali používať teodolity a nivelačné prístroje. Teodolit v dnešnom zmysle slova zostrojil na Slovensku 1798 Johan Lang von Hanstadt, ktorý prednášal na banskoštiavnickej akadémii aj meračstvo.

     Ďalším známym slovákom kartografom bol Ján Matej Korabinský (1740 - 1811) z Prešova. Z jeho diela možeme spomenúť napríklad prácu o Bratislave doplnenú mapou mesta a okolia. Hospodársko-zemepisný slovník Uhorska s mapou poštových ciest a staníc. Hospodársko-zemepisnú a národopisnú mapu Uhorska, na ktorej bol vyznačený výskyt baní, kúpeľov, jaskýň, zveri, vtákov, rýb, priemyslu aj národností. Zaujímavosťou je malý atlas uhorských stolíc. Toto dielo obsahuje mnoho zaujímavých detailov. Spomeňme napríklad mapu Spiša s peknou kresbou Tatier, kde ako najvyšší vrch je udaný Lomnický štít. Podobne aj zákres Kriváňa na mape Oravskej stolice. Najdôležitejšie sú však značky, ktoré označujú národnostnú a náboženskú príslušnosť obyvateľstva, použité na území Uhorska po prvý-krát.

     Ladislav Bohuslav Bartolomeides (1754 - 1825) z gemerského Klenovca, je známy svojím ojedinelím dielom. Jeho najväčším prínosom je vydanie učebníc náboženstva, zemepisu a prírodopisu v slovenčine. Jeho zemepis spolu so šiestimi mapami, ktoré zobrazovali celý svet, sú vlastne prvým slovenským školským atlasom.

     Ján Lipský (1766 - 1826) zo Sedličnej pri Trenčíne, bol predovšetkým vojak a kartografiou sa zaoberal len ako súkromná osoba. Jeho najvýznamnejším dielom je najpresnejšia a najpodrobnejšia mapa Uhorska tých čias, vydaná roku 1805. Vypracovaniu tejto mapy venoval dlhé roky zhromažďovania materiálov a spolupráce s mnohými vedcami viacerých vedných odborov. Jej mierka je uvedená deviatimi vtedy známymi dĺžkovými mierami (dnes 1:469 472). Register mapy vyšiel roku 1808 v Budíne a obsahuje 39 500 hesiel. Je to vlastne prvá kompletná mapa Uhorska, vypracovaná na vedeckých základoch.

     Druhé vojenské mapovanie nariadil František I. Prebehlo v rokoch 1806-69 a opieralo sa o trianguláciu, ale bez výškových meraní. Merali sa rozdiely zemepisných dĺžok pomocou svetelných signálov a presného merania času. Pri zobrazovaní terénu bolo použité šrafovanie.

     Pozemkový kataster nariadil cisár František I. roku 1817, čo súviselo aj so zákonom o pozemkovej dani.

     Za najvyšší vrch Tatier bol dlho považovaný Kriváň a neskôr aj Lomnický štít. Až roku 1837 Ladislav Greiner ako prvý zistil a meraním dokázal, že najvýšším vrcholom Tatier je Gerlach.Toto tvrdenie bolo prijaté až po uskutočnení trigonometrických výškových meraní viedenským vojenským zemepisným ústavom, ktorý bol založený roku 1839 vo Viedni.

     V októbri 1849 bol v Uhorsku cisárskym dekrétom zavedený stabilný kataster podľa rakúskeho vzoru, podľa príkazu Františka I.. Až do začatia riadnych meraní 1856 sa používali tzv. konkretuálne mapy, alebo sa obvod katastrálneho územia zmeral metódou meračského stola.

     V 19. storočí sa začali na Slovensku robiť výškové merania a to barometricky aj trigonometricky. Osobitnú kapitolu tvorilo aj zameriavanie riečnej siete, ktoré začalo hlavne kvôli častým povodniam. Veľmi významne do týchto prác zasiahol aj vodohospodársky inžinier a zememerač slovák Matej Husár. Významným priekopníkom v meraní pohorí bol čech Karel Kořístka, ktorý vypracoval výškopisnú mapu Vysokých Tatier a zaslúžil sa o zavedenie kreslenia vrstevníc do máp, pričom vrstevnice konštruoval interpoláciou z výškových bodov. Zaviedol polotrigonometrickú metódu merania výšok. Roku 1856 navrhol nivelačný teodolit a zrkadlový hypsometer na meranie výškových uhlov odrazom svetla.

     Od roku 1861 prebiehalo medzinárodné vymeriavanie, v rámci ktorého robili aj trianguláciu prvého rádu, presnú niveláciu, astronomické merania a kyvadlové merania. Na Slovensku v tom čase bolo 25 trigonometrických bodov prvého rádu.

     Tretie vojenské mapovanie prebehlo v rokoch 1869-88. Okrem triangulácie sa robili aj výškové merania. Terén sa znázorňoval kótami, šrafami, lavírovaním a prvý raz aj vrstevnicami.

     Roku 1875 došlo k definitívnemu zavedeniu katastra, za použitia všetkých dostupných máp, konkretuálnych, komasačných, segregačných a máp verejných úradov i súkromníkov - majiteľov pôdy. Roku 1883 bola uzákonená stála evidencia pozemkového katastra, 1897 bol pozemkový kataster v celom Uhorsku zrevidovaný a prevedený zo siahovej miery na metrickú, 1908 vyšla inštrukcia pre polygónové meranie.

     Medzitým sa v roku 1896 začalo štvrté vojenské mapovanie. Po prvý krát sa robili pokusné fotogrametrické merania vo Vysokých Tatrách. Všetky ďalšie práce boli prerušené prvou svetovou vojnou, po skončení ktorej sa Uhorsko rozpadlo.

     Zobrazovanie našeho územia sa naďalej rozvíja a zdokonaľuje, pretože Slovensko už nie je len súčasťou veľkého zoskupenia, ale samostatným ohraničeným celkom. Táto skutočnosť spolu s obrovským rozvojom meracích prístrojov umožňuje detailnú mapovú prezentáciu našej krajiny v súčastnosti.

pre fi. Geodat, s.r.o. Prešov Richard Tóth

Literatúra:

Prikryl Ľ.V. - Slovensko na starých mapách, Crone G.R. - Maps and Their Makers, Bagrow Leo - History of Cartography, Jozef Klíma - Ľudia Mezopotámie, Phdr. Ján Purgina - Tvorcovia kartografie Slovenska do pol. 18.storočia, Phdr. Ján Purgina – Samuel Mikovíni Marie Riedlová - Úvod do studia geografie a dějiny geografie